Metamorfózy / Joga

Tento mesiac som sa rozhodla venovať metamorfózam, ktoré od nového roka prišli akosi prirodzene. Metamorfózu nechápem ako prostú zmenu – z etymológie slova, podobne ako transformácia (trans- , meta- : nad, po; morphe: forma), je prekročením seba v rámci seba. Inšpirovaná napríklad Emmanuelom Lévinasom mám tendenciu vnímať ju ako transcendentný pohyb, čo v duchu mojich úvah znamená, že je akýmsi prechodom na vyšší stupeň, pričom sa drží formy toho, kým sme. Pre Lévinasa bol transcendentný pohyb kľúčovým aspektom slobody. V indických filozofiách je zase joga cestou k dosiahnutiu slobody a hoci ju ešte vždy chápem príliš európsky, je možno tou najdôležitejšou metamorfózou, o ktorú sa usilujem.

Jedným z najzásadnejších okamihov v mojom živote bola zmena optiky, vďaka ktorej som sa prestala chciet zlepšovať a zamerala som sa na uzavretie mieru sama so sebou. Nemusí to znamenať stagnáciu, práve naopak – verím, že pomeriť sa so sebou samým je prvým krokom k tomu, aby akékoľvek napredovanie bolo vôbec možné. Posúvanie hraníc a prekonávanie seba je možno niečím, po čom každý vnútorne baží, ale akonáhle sa zo života stane naháňačka, z vášho lepšieho ja je razom štvaná zver. 

Keď som začínala s jogou, motivovala ma predovšetkým fyzická zmena. To, že som mala povrchné očakávania, sa mi javí ako prirodzené a rozhodne sa za to na seba nehnevám. Preto je zvláštne, že ma vôbec nesklamalo, keď sa viditeľná zmena nedostavila (alebo som si ju nevšimla). Zmenilo sa všetko, len nie to, čo som očakávala. Sebavedomie, úcta ku koži, v ktorej žijem, rešpekt voči limitom, dialóg s telom. Schopnosť vychutnávať samotu ako intímnu chvíľu s bytosťou, od ktorej už niet bližšej.

Vďaka joge som si uvedomila, aký som masochista. A aj to, aké ťažké je masochizmus zvládať. Naučiť sa počúvať telo je náročné - čítala som, že asany, ktoré robíme s najmenšou chuťou, naše telo potrebuje najviac. Myslím, že mi dáte za pravdu ak poviem, že nájsť vnútorný kompas nášho tela je oveľa ľahšie, než nájsť kompas pre dušu. Pritom sa v nej strácame oveľa viac. Skúste zavrieť oči a vypnúť myseľ – ide to? Mám pocit, ako by sa každým šklbnutím viečka zväčšovala vzdialenosť medzi mojimi myšlienkami a mnou. Akoby sa zväčšoval nepomer lásky, ktorú odovzdávam svetu v neprospech lásky voči mne samej. Tenká čiara medzi tým, čo musím a tým, čo si myslím, že musím. Keď zavriem oči, často vidím len tmu. Ale cesta k svetlu je procesom, ktorý musíme – neostáva nám totiž nič iné – absolvovať a hľadať v ňom potešenie. V opačnom prípade sa zacyklíme vo všetkom, čo len môže byť pre človeka skľučujúce.

Nemyslím si, že moja skúsenosť je radikálnou zmenou života. Je iba modifikovaným videním sveta, ktoré môže a nemusí mať dlhodobé trvanie. Prvýkrát v živote som však našla v množine svojich potrieb niečo, čo tam predtým nebolo a čo za krátky čas získalo naliehavý, až bytostný význam. Je to iná radosť. A dúfam, že ju v živote zažije každý – či už vďaka joge, knihám, vareniu, ľuďom, čomukoľvek, čo vás vráti k sebe samému. Whatever works.

Rozhodla som sa, že k článku ešte pridám odpovede na otázky, ktoré mi najčastejšie píšete na Instagrame. Jogu cvičím od novembra 2014. Cvičím ashtanga, vinyasa a hatha jogu. V Prahe chodím na hodiny hatha jogy do Yogame, v Handlovej na súkromné hodiny ashtanga jogy. Inak cvičím každý deň sama alebo podľa videí na youtube (Yoga with Adriene, Fightmaster yoga a Yoga with Tim Senesi). Zaujíma vás ešte niečo konkrétne? Určite mi napíšte komentár!